O Irme zo srdca

Vopred upozorňujem, že tento príspevok môže vyznieť trochu zveličene a idealisticky. Avšak aj napriek tomu som sa rozhodla opísať príklad ženy, ktorá si podľa mňa zaslúži viac ako jeden príspevok na blogu. Reč je o Irme, našej domácej hostiteľke, ktorá okrem iného spĺňa funkcie manželky, mamy a sčasti aj živiteľky rodiny. Ale pekne poporiadku.

Irma žila celý život v Gruzínsku, a v podstate na výraznejšie dlhšie obdobie nevytiahla päty z rodného Borjomi. Tu sa vydala, porodila dve deti a stará sa o domácnosť a rodinný život. Čo je ale na tejto žene špeciálne je fakt, že je to príklad úspešnej (takmer) podnikateľky. Vravím takmer podnikateľky, pretože nespĺňa klasické kritériá európskych podnikateľov. Nevlastní žiadne čierne auto trojpísmenovej značky ani sa nemusí báť vyjsť na ulicu. Práve naopak, má veľa priateľov a známych, ktorí ju podporujú, a to aj napriek tomu, že má skromný príbytok a ťažký životný osud.

Výroba papúč a šatky v procese

Ak by sa obzrela pár rokov dozadu, povedala by, že vďaka dobrovoľníkom z Peace Corps sa skupina žien v Borjomi, ktorej súčasťou bola aj ona, mohla naučiť pracovať s plsťou. Zo všetkých účastníčok sa ale len šiestim práca s plsťou zapáčila natoľko, aby v nej pokračovali. Za týmto účelom bola vytvorená miestna kooperatíva Just By Hand, ktorá združovala ženičky so spoločnými záujmami „plstenia“. Niektoré z členiek patria do komunity vnútorných vysídlenkýň, a tak sa v lokálnej kooperácii napĺňal aj cieľ integrácie IDP žien. Aj keď všetky ženy práca s plsťou bavila, najaktívnejšou členkou kooperácie je dodnes práve Irma. Vďaka svojej kreativite sa z nej práve vďaka tomuto produktu z ovčej vlny mohla stať aktívna žena prispievajúca do skromného rodinného rozpočtu. Keďže tento región je pre turistov zaujímavý, v lete predáva Irma svoje plstené výrobky v Borjomi, a v zime zase mrzne na snehu a mraze v Bakuriani, čo je tiež turistami vyhľadávaný lyžiarsky rezort. Vďaka svojej odhodlanosti a kreativite sa na základe vlastných skúseností naučila, čo sa zákazníkom/-íčkam páči, ako vylepšiť teplé „pačuče“ (papuče), aké vzory sa ženičky preferujú na šatkách, či ktoré národné gruzínske motívy si ľudia radi so sebou odnesú domov. Ak sa občas pošťastí, objedná si niekto na dovolenke v Borjomi aj dekoráciu na fľašu gruzínskeho vína v podobe tradičného gruzínskeho oblečenia, a tak sa s Irminou prácou možno stretnúť aj vo vínnych skliepkoch v iných gruzínskych mestách.

Irma vie prekvapiť krátkymi, občas gramaticky správnymi anglickými vetami. „I can do felt. I like felt work. You have felt in Slovakia?“  Príjem z plstených dekoračných produktov nie je veľký a závisí od každodennej nálady zákazníkov či od sily sezóny. Neraz rodina závisí na jej maličkom príjme z predaja. V porovnaní so sumami, ktoré si pýtajú iní európski výrobcovia za svoje hand-made výrobky na internete, predáva Irma svoje výtvory za bagateľ. A veruže kvalita je porovnateľná.

Plsť (slovensky), felt (anglicky), teka (gruzínsky), фetр (rusky) je prakticky ovčia vlna, ktorá sa musí spracovať, zafarbiť, a následne sa môže spracovávať namáčaním v teplej vode, tlakom a mydlením za účelom výtvorov krásnych Irminých produktov... Kreativite sa medze nekladú, a hádam práve preto sa jej táto práca páči. Počas veľkých osláv dokonca cestuje do Tbilisi aby prezentovala svoju prácu a hádam aj čo-to popredala. Veď zimy sú v Borjomi tuhé a peňazí nikdy nie je dosť. Obdivuhodná je ale ešte jedna vlastnosť. S pomocou susediek či dcéry si občas niečo vyhľadá na internete, inokedy „obkuká“ od niekoho iného, no stále sa snaží svoju prácu zdokonaľovať. Viem, že ženy v Gruzínsku majú život ťažší ako napríklad u nás na Slovensku. Viem, že v ideálnom svete sa tvrdá práca odmieňa dobrou plácou. Viem tiež, že život v Gruzínsku nie je ideálny. No ak by som mala nájsť výnimočný príklad pracovitého človeka s dobrým srdcom (ktorých nielen v Gruzínsku je nemálo), napísala by som o ňom aspoň krátky článok. A tak píšem o Irme...

Plsť počas výroby

Irma vo svojom provizornom stánku v parku v Borjomi

Krásne plstené šatky z Irminej výroby

"AjDiPís"

Utečenci, IDPs, refugees, беженцы, vnútorní vysídlenci... Nielen takýmito pojmami je dnes vo svete označovaná nemalá skupina ľudí, ktorí museli z rôznych dôvodov opustiť svoje domovy a usadiť na sa inom mieste. Avšak tieto pojmy nie sú synonymami a nemajú ten istý význam. Označenie ´vnútorne vysídlené osoby´ je dnes v akademických a najmä rozvojových kruhoch veľmi rozšírené, no zahŕňa len tú skupinu ľudí, ktorá bola zo svojich domov nútená k presídleniu, no ich novým (dočasným) domovom sa stalo miesto v rámci územia svojej krajiny. Tento fenomén nepozná hranice, týka sa prakticky každého kontinentu, pričom primárnym činiteľom spôsobujúcim sťahovanie obrovských skupín ľudí vo svete sú (vojenské či občianske) konflikty.

Ak siahneme do vrchných zásuviek svojej pamäti, tých, ktoré ešte nie sú úplne zapadnuté prachom, spomenieme si, že pomerne nedávno aj neďaleko slovenských hraníc k takýmto núteným presídleniam spôsobeným vojnami došlo. Mnohí ľudia museli opustiť svoje domovy nielen v krajinách bývalej Juhoslávie, či Ruskej federácie, ale prakticky vo väčšine krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Macedónsko, Kosovo, Bosna a Hercegovina, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Uzbekistan, Srbsko, Rusko... Na vzdialenejšie krajiny počnúc Cyprom, Barmou, Čadom, Indiou, Afganistanom, Sudánom, a nekončiac spomenutím Zimbabwe, Haiti, Kolumbie, či Mexika vzhľadom na vysoké čísla ľudí so statusom vnútorných vysídlencov si hádam ani nejde nespomenúť.   

Keďže moje trojmesačné pôsobenie v Gruzínsku prostredníctvom programu Glen finančne podporeného prostriedkami zo SlovakAidu je zamerané práve na skupinu vnútorných vysídlenkýň žijúcich v Borjomi, podmienky života vnútorných vysídlencov tu ma začali viac zaujímať.

Malebné Borjomi

V Borjomi, mestečku uprostred kaukazských hôr a národného parku, v mieste, kde pramení známy vývozný artikel a hrdosť Gruzínska, minerálna voda Borjomi, žije taktiež viac ako 2000 vnútorných vysídlencov, a to prevažne po vojne či etnických čistkách v Abcházsku z rokov 1992-1993. Usadení v obytných priestoroch, ktoré štát uvážil za hodné bývania pre túto skupinu ľudí závislých na jeho pomoci, vo väčšine prípadoch s ťažkosťami nájsť si prácu. I keď od prvej vlny vysťahovania sa z ich domovov uplynulo už viac ako 20 rokov, je len časť tej mladšej generácie stotožnená s realitou - a teda že ich doteraz prechodné bydlisko pravdepodobne ostane aj trvalým.
Niektorí z viac ako 250 000 vysídlencov v Gruzínsku „mali akési šťastie v nešťastí". Medzinárodné organizácie spolu so štátnym záujmom niektorým vystavali nové domčeky, ako napríklad po vojne v Južnom Osetsku v roku 2008, v bývalej vojenskej štvrti Koda, blízko hlavného mesta Tbilisi. Iní dostali na prídel schátrané byty v bývalých opustených priestoroch, ktoré mal štát vo svojom vlastníctve. Ide predsa o etnických Gruzíncov, občanov a civilistov ich vlastného štátu, ktorí sa po vojnách už nemohli viac zdržiavať na už dnes separatistických územiach, nuž sa o nich ich sociálny systém ako-tak postaral. A tak sa napríklad aj komunita viac ako 2000 Gruzíncov nasťahovala do priestorov bývalých sanatórií či hotelov, ktoré po rozpade Sovietského zväzu ostali v Borjomi chátrať. O spĺňaní európskych kritérií na priestory určené na zdravé bývanie sa tu neradno začínať čo i len baviť. O pohnutých životoch dnes už prijímajúcich každý deň s omnoho väčším pokojom a bez strachu o svoje deti však áno. Každá rodina má svoju históriu a neraz aj členov rodiny, o ktorých od vojny nepočula. Existenčné problémy spojené s ťažkosťami nájsť si prácu každý rieši po svojom. Niekto vycestovaním do zahraničia a posielaním remitencií svojej rodine tu, iní chytaním sa každej slamky, a tak aj akejkoľvek sezónnej práce, či častokrát aj snahou o pouličný predaj toho, čo ich tvorivosť vie počas dvojmesačnej sezóny v Borjomi stvoriť, a tým zaujať turistov. Sociálna podpora od štátu je na tak nízkej úrovni, že byť odkázaný len na ňu by znamenalo prežitie celej rodiny len prvých pár dní do mesiaca. Občasné štátne kontroly rodín dokonca pri objavení drahšieho spotrebiča v domácnosti podporu rodine znižujú. Veď každý, kto si môže dovoliť počítač (ktorý im napríklad poslal člen rodiny zo zahraničia pre ľahšiu komunikáciu s nimi), nie je predsa odkázaný na štátnu pomoc.

Vstupná hala priestorov sanatória, ktoré je už viac ako 20 rokov domovom vnútorných vysídlencov neďaleko Borjomi, v Likani

Okrem každodenného obracania sa za účelom zlepšenia životnej situácie v rodine však tieto rodiny spája ešte niečo - obrovská súdržnosť. Keďže majú podobný osud, vedia, že priatelia a komunita znamená neraz viac ako nejaká vzdialená ruka štátu či medzinárodných organizácií hrnúcich sa týmto komunitám pomôcť. A ešte jedna črta, ktorú nejde odškriepiť žiadnemu Gruzíncovi bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Vrúcne prijatie a pohostinnosť z toho, čo každý má. Na hosťoch sa nešetrí. Verím len, že sa im tento prístup vráti a aj na nich si ´niekto´ raz spomenie, štát nezabudne, pomoc organizácií dostihne alebo sa im len pošťastí nájsť si lepšiu prácu, a tak nezávisieť len na štátnej solidarite.

Gamarjoba Sakartvelo!

      Hádam všetci poznáme známe televízne znelky ako ´Good morning Vietnam´ či ´Dobré ráno, Amerika´.  Rovnako teraz zdravím aj ja, „Gamarjoba Sakartvelo“, čo si môžeme voľne preložiť ako „Zdravím ťa, Gruzínsko“.

     Gruzínsko, to je rodisko Stalina i prístav bájneho Iasona na ceste za zlatým rúnom. Táto mnohými zabudnutá krajina ležiaca hneď na druhej strane obľúbenej slovenskej letnej destinácie, Čierneho mora, sa postupne začína objavovať aj na zoznamoch odporúčaných miest pre turistov. Ak patríte medzi ľudí, ktorým pri zmienke o tejto krajine behá po chrbte mráz, a to z prostého dôvodu vynorenia si spomienok o bojovnej histórii regiónu, netreba sa ľakať. I keď Gruzínsko spolu so svojimi oblasťami Južného Osetska a Abcházska neraz nálepkujeme ako región zamrznutých konfliktov, počiatočné obavy sa vám zaraz rozplynú vďaka úprimným gruzínskym pohľadom, privítaniu i nečakanej priateľskosti bežného Gruzínca. Možno sa nie je ľahké uveriť, že aj napriek osudu tak ťažko skúšaného národa tu ľudia tak radi každému pomôžu, no skutočne je to tak. Veď majú krásnu krajinu, bohatú históriu a stále žijúcu tradíciu ďalekosiahleho pohostinstva, čo každému hneď radi názorne aj dokážu. 

                           

     Na dedinách badať ľudí žijúcich tak, ako ich to naučili rodičia, neraz sa riadiaci hrdými tradíciami spojenými s ich vierou. V mestách je zas stále viac možné použiť angličtinu, a ak sa obrátite na mladú generáciu, možno vás aj zaskočia vynikajúcim prehľadom o svetovom dianí či priamou skúsenosťou z pobytu na Slovensku. Tradície tu cítiť na každom kroku, hory Veľkého či Malého Kaukazu badať takmer z každého mesta, aj napriek napätým vzťahom je ruština stále najpoužívanejším druhým jazykom a uhrančivé tmavé oči Gruzíniek a Gruzíncov vás budú s milotou pozorovať všade kam sa pohnete, aby vám mohli ponúknuť pomoc. Avšak prosím, neškatuľkovať! Tak ako by ste si to neželali ani vy pri utkvelej predstave o pohostinnom Slovensku, aj tu je nielen mladá generácia veľmi pestrá, odvážna a s veľkými snami. Hádam len pre zaujímavosť, stredoveké Gruzínske kráľovstvo sa rozprestieralo na omnoho väčšom území Zakaukazska ako je tomu dnes, no po nájazdoch rôznych kmeňov a vďaka susedstvu s Ruskou ríšou má v súčasnosti tento štát rozlohu len o niečo väčšiu ako Slovensko a počet obyvateľov blížiaci sa k štyri a pol miliónom.      Rozmáhajúce zahraničné návštevy tu má z veľkej časti na svedomí nízkonákladový Wizzair smerujúci najmä z Poľska a Ukrajiny, ako aj dobre nadviazané turistické, letecké (a vojenské) vzťahy s Izraelom. Stále viac ako 200 tisíc obyvateľov tu má po nedávnych vojnách status vnútorných vysídlencov a sníva o nateraz nemožnom návrate do svojich domovov v Abcházsku či Južnom Osetsku. Priemerná mzda o niečo presahuje 300 EUR na mesiac a podľa štatistík približne 9,7% obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Ružová revolúcia v roku 2003 sa medzi prvými zapísala na zoznam farebných revolúcií toho obdobia a mala znamenať obrat vo vnímaní toho, kam má miestna politika, dovtedy vedená nedávno zosnulým Shevardnadzem, v budúcnosti smerovať. I keď pomyselná hranica Európy vedúca od Uralu po Bospor a Dardanely zasadzuje Gruzínsko do ázijskej časti, Gruzínci sú neraz viac proeurópski ako „samotní Európania“. Asociačná dohoda v balíku spolu s DCFTA podpísaná s EÚ koncom júna 2014 tak dáva krajine nádej opäť „patriť do Európy“, čo si tento ťažko skúšaný národ veľmi praje.

     Čoraz viac cudzincov sa na vlastné oči chce presvedčiť, či slová pochvaly na túto krajinu sú naozaj pravdivé. A veru, nepoznám žiadneho z nich, ktorý by sa pri spomenutí Gruzínska nepousmial. Mrzí ma, ak aj ja patrím medzi veľkých priaznivcov tohto národa a neviem celkom nezaujato podať informácie o gruzínskom ľude. No zakúste a uvidíte, budem sa tešiť na úsmev, ktorý bude pri spomienke na Gruzínsko nasledovať.