Gamarjoba Sakartvelo!

      Hádam všetci poznáme známe televízne znelky ako ´Good morning Vietnam´ či ´Dobré ráno, Amerika´.  Rovnako teraz zdravím aj ja, „Gamarjoba Sakartvelo“, čo si môžeme voľne preložiť ako „Zdravím ťa, Gruzínsko“.

     Gruzínsko, to je rodisko Stalina i prístav bájneho Iasona na ceste za zlatým rúnom. Táto mnohými zabudnutá krajina ležiaca hneď na druhej strane obľúbenej slovenskej letnej destinácie, Čierneho mora, sa postupne začína objavovať aj na zoznamoch odporúčaných miest pre turistov. Ak patríte medzi ľudí, ktorým pri zmienke o tejto krajine behá po chrbte mráz, a to z prostého dôvodu vynorenia si spomienok o bojovnej histórii regiónu, netreba sa ľakať. I keď Gruzínsko spolu so svojimi oblasťami Južného Osetska a Abcházska neraz nálepkujeme ako región zamrznutých konfliktov, počiatočné obavy sa vám zaraz rozplynú vďaka úprimným gruzínskym pohľadom, privítaniu i nečakanej priateľskosti bežného Gruzínca. Možno sa nie je ľahké uveriť, že aj napriek osudu tak ťažko skúšaného národa tu ľudia tak radi každému pomôžu, no skutočne je to tak. Veď majú krásnu krajinu, bohatú históriu a stále žijúcu tradíciu ďalekosiahleho pohostinstva, čo každému hneď radi názorne aj dokážu. 

                           

     Na dedinách badať ľudí žijúcich tak, ako ich to naučili rodičia, neraz sa riadiaci hrdými tradíciami spojenými s ich vierou. V mestách je zas stále viac možné použiť angličtinu, a ak sa obrátite na mladú generáciu, možno vás aj zaskočia vynikajúcim prehľadom o svetovom dianí či priamou skúsenosťou z pobytu na Slovensku. Tradície tu cítiť na každom kroku, hory Veľkého či Malého Kaukazu badať takmer z každého mesta, aj napriek napätým vzťahom je ruština stále najpoužívanejším druhým jazykom a uhrančivé tmavé oči Gruzíniek a Gruzíncov vás budú s milotou pozorovať všade kam sa pohnete, aby vám mohli ponúknuť pomoc. Avšak prosím, neškatuľkovať! Tak ako by ste si to neželali ani vy pri utkvelej predstave o pohostinnom Slovensku, aj tu je nielen mladá generácia veľmi pestrá, odvážna a s veľkými snami. Hádam len pre zaujímavosť, stredoveké Gruzínske kráľovstvo sa rozprestieralo na omnoho väčšom území Zakaukazska ako je tomu dnes, no po nájazdoch rôznych kmeňov a vďaka susedstvu s Ruskou ríšou má v súčasnosti tento štát rozlohu len o niečo väčšiu ako Slovensko a počet obyvateľov blížiaci sa k štyri a pol miliónom.      Rozmáhajúce zahraničné návštevy tu má z veľkej časti na svedomí nízkonákladový Wizzair smerujúci najmä z Poľska a Ukrajiny, ako aj dobre nadviazané turistické, letecké (a vojenské) vzťahy s Izraelom. Stále viac ako 200 tisíc obyvateľov tu má po nedávnych vojnách status vnútorných vysídlencov a sníva o nateraz nemožnom návrate do svojich domovov v Abcházsku či Južnom Osetsku. Priemerná mzda o niečo presahuje 300 EUR na mesiac a podľa štatistík približne 9,7% obyvateľov žije pod hranicou chudoby. Ružová revolúcia v roku 2003 sa medzi prvými zapísala na zoznam farebných revolúcií toho obdobia a mala znamenať obrat vo vnímaní toho, kam má miestna politika, dovtedy vedená nedávno zosnulým Shevardnadzem, v budúcnosti smerovať. I keď pomyselná hranica Európy vedúca od Uralu po Bospor a Dardanely zasadzuje Gruzínsko do ázijskej časti, Gruzínci sú neraz viac proeurópski ako „samotní Európania“. Asociačná dohoda v balíku spolu s DCFTA podpísaná s EÚ koncom júna 2014 tak dáva krajine nádej opäť „patriť do Európy“, čo si tento ťažko skúšaný národ veľmi praje.

     Čoraz viac cudzincov sa na vlastné oči chce presvedčiť, či slová pochvaly na túto krajinu sú naozaj pravdivé. A veru, nepoznám žiadneho z nich, ktorý by sa pri spomenutí Gruzínska nepousmial. Mrzí ma, ak aj ja patrím medzi veľkých priaznivcov tohto národa a neviem celkom nezaujato podať informácie o gruzínskom ľude. No zakúste a uvidíte, budem sa tešiť na úsmev, ktorý bude pri spomienke na Gruzínsko nasledovať.