"AjDiPís"

Utečenci, IDPs, refugees, беженцы, vnútorní vysídlenci... Nielen takýmito pojmami je dnes vo svete označovaná nemalá skupina ľudí, ktorí museli z rôznych dôvodov opustiť svoje domovy a usadiť na sa inom mieste. Avšak tieto pojmy nie sú synonymami a nemajú ten istý význam. Označenie ´vnútorne vysídlené osoby´ je dnes v akademických a najmä rozvojových kruhoch veľmi rozšírené, no zahŕňa len tú skupinu ľudí, ktorá bola zo svojich domov nútená k presídleniu, no ich novým (dočasným) domovom sa stalo miesto v rámci územia svojej krajiny. Tento fenomén nepozná hranice, týka sa prakticky každého kontinentu, pričom primárnym činiteľom spôsobujúcim sťahovanie obrovských skupín ľudí vo svete sú (vojenské či občianske) konflikty.

Ak siahneme do vrchných zásuviek svojej pamäti, tých, ktoré ešte nie sú úplne zapadnuté prachom, spomenieme si, že pomerne nedávno aj neďaleko slovenských hraníc k takýmto núteným presídleniam spôsobeným vojnami došlo. Mnohí ľudia museli opustiť svoje domovy nielen v krajinách bývalej Juhoslávie, či Ruskej federácie, ale prakticky vo väčšine krajín bývalého Sovietskeho zväzu. Macedónsko, Kosovo, Bosna a Hercegovina, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Uzbekistan, Srbsko, Rusko... Na vzdialenejšie krajiny počnúc Cyprom, Barmou, Čadom, Indiou, Afganistanom, Sudánom, a nekončiac spomenutím Zimbabwe, Haiti, Kolumbie, či Mexika vzhľadom na vysoké čísla ľudí so statusom vnútorných vysídlencov si hádam ani nejde nespomenúť.   

Keďže moje trojmesačné pôsobenie v Gruzínsku prostredníctvom programu Glen finančne podporeného prostriedkami zo SlovakAidu je zamerané práve na skupinu vnútorných vysídlenkýň žijúcich v Borjomi, podmienky života vnútorných vysídlencov tu ma začali viac zaujímať.

Malebné Borjomi

V Borjomi, mestečku uprostred kaukazských hôr a národného parku, v mieste, kde pramení známy vývozný artikel a hrdosť Gruzínska, minerálna voda Borjomi, žije taktiež viac ako 2000 vnútorných vysídlencov, a to prevažne po vojne či etnických čistkách v Abcházsku z rokov 1992-1993. Usadení v obytných priestoroch, ktoré štát uvážil za hodné bývania pre túto skupinu ľudí závislých na jeho pomoci, vo väčšine prípadoch s ťažkosťami nájsť si prácu. I keď od prvej vlny vysťahovania sa z ich domovov uplynulo už viac ako 20 rokov, je len časť tej mladšej generácie stotožnená s realitou - a teda že ich doteraz prechodné bydlisko pravdepodobne ostane aj trvalým.
Niektorí z viac ako 250 000 vysídlencov v Gruzínsku „mali akési šťastie v nešťastí". Medzinárodné organizácie spolu so štátnym záujmom niektorým vystavali nové domčeky, ako napríklad po vojne v Južnom Osetsku v roku 2008, v bývalej vojenskej štvrti Koda, blízko hlavného mesta Tbilisi. Iní dostali na prídel schátrané byty v bývalých opustených priestoroch, ktoré mal štát vo svojom vlastníctve. Ide predsa o etnických Gruzíncov, občanov a civilistov ich vlastného štátu, ktorí sa po vojnách už nemohli viac zdržiavať na už dnes separatistických územiach, nuž sa o nich ich sociálny systém ako-tak postaral. A tak sa napríklad aj komunita viac ako 2000 Gruzíncov nasťahovala do priestorov bývalých sanatórií či hotelov, ktoré po rozpade Sovietského zväzu ostali v Borjomi chátrať. O spĺňaní európskych kritérií na priestory určené na zdravé bývanie sa tu neradno začínať čo i len baviť. O pohnutých životoch dnes už prijímajúcich každý deň s omnoho väčším pokojom a bez strachu o svoje deti však áno. Každá rodina má svoju históriu a neraz aj členov rodiny, o ktorých od vojny nepočula. Existenčné problémy spojené s ťažkosťami nájsť si prácu každý rieši po svojom. Niekto vycestovaním do zahraničia a posielaním remitencií svojej rodine tu, iní chytaním sa každej slamky, a tak aj akejkoľvek sezónnej práce, či častokrát aj snahou o pouličný predaj toho, čo ich tvorivosť vie počas dvojmesačnej sezóny v Borjomi stvoriť, a tým zaujať turistov. Sociálna podpora od štátu je na tak nízkej úrovni, že byť odkázaný len na ňu by znamenalo prežitie celej rodiny len prvých pár dní do mesiaca. Občasné štátne kontroly rodín dokonca pri objavení drahšieho spotrebiča v domácnosti podporu rodine znižujú. Veď každý, kto si môže dovoliť počítač (ktorý im napríklad poslal člen rodiny zo zahraničia pre ľahšiu komunikáciu s nimi), nie je predsa odkázaný na štátnu pomoc.

Vstupná hala priestorov sanatória, ktoré je už viac ako 20 rokov domovom vnútorných vysídlencov neďaleko Borjomi, v Likani

Okrem každodenného obracania sa za účelom zlepšenia životnej situácie v rodine však tieto rodiny spája ešte niečo - obrovská súdržnosť. Keďže majú podobný osud, vedia, že priatelia a komunita znamená neraz viac ako nejaká vzdialená ruka štátu či medzinárodných organizácií hrnúcich sa týmto komunitám pomôcť. A ešte jedna črta, ktorú nejde odškriepiť žiadnemu Gruzíncovi bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza. Vrúcne prijatie a pohostinnosť z toho, čo každý má. Na hosťoch sa nešetrí. Verím len, že sa im tento prístup vráti a aj na nich si ´niekto´ raz spomenie, štát nezabudne, pomoc organizácií dostihne alebo sa im len pošťastí nájsť si lepšiu prácu, a tak nezávisieť len na štátnej solidarite.